Pamiatkam treba nájsť nový život

V časoch búracieho boomu sa podaril opak. Na stavenisku medzinárodného obchodného centra Eurovea v Bratislave ruinu známu ako prístavný sklad č. 7 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku a v modernom areáli z nej urobili svojprávny objekt. Zasadil sa o to aj architekt Branislav Kaliský, jeden z troch spoločníkov bratislavskej architektonickej kancelárie A1 ReSpect, ktorá je generálnym projektantom Eurovey.

Ako sa to podarilo?

Poznali sme pôvodnú úvahu developera: zbúrať, lebo záchrana a rekonštrukcia skladu je finančne náročná. Presvedčili sme ich o opaku. Navrhli sme komerčné využitie a developer usúdil, že má zmysel, aby sa sklad stal súčasťou nového komplexu.

NEPREHLIADNITE:

• Pamiatky: Do ruín a do tla

Nepovedali si, že peniaze na rekonštrukciu sa pri tom objeme stratia?

Určite nie. Keď sme začali robiť prvú urbanistickú štúdiu, mali sme pred očami bratislavské i viedenské centrá a hľadali sme objekty, ktoré by Euroveu ozvláštnili, ikony, ktoré by si človek zapamätal. Aby ľudia nemuseli vysvetľovať trasu, ale hovorili o určitom bode. Jedným bude vajíčkovitá budova celého centra, v ktorej budú obchody a kancelárie a druhým práve Sklad číslo 7. Vidno ho aj z lodí, z oboch mostov. Z paluby si nik nezapamätá nové domy, lebo takých je všade veľa, ale práve sklad. Body na zapamätanie mi pri iných bratislavských biznis centrách chýbajú.

Jeho záchrana asi stála viac, ako by stála budova, ktorá by sa dala postaviť na jeho mieste a prenajať na obchody a kancelárie.

Sklad nie je nekomerčný objekt. Zisk treba vyhodnocovať zo všetkých uhlov a vo viacerých časových horizontoch. Keď v sobotu ráno rozmýšľate, kam cez deň a volíte medzi viacerými centrami, možno vás nepritiahnu len obchody, ale aj galéria. Viete, že sa tam môžete prejsť, večer ísť do divadla, na džez, potom sa v kultúrnom prostredí najesť. Sklad pritiahne ľudí do centra. Bude zarábať, pretože žije.

Tak prečo sa inde búra?

Doba je o peniazoch, každý štvorcový meter musí zarobiť. Mnohí investori by akceptovali, že stará budova nezarobí sto, ale len 70 či 60 percent z toho, čo nová. Nesmie však prerábať. Investor nie je nadácia, chce, aby sa mu peniaze do istého času vrátili. Vinu na búraní máme aj my, architekti, ak nevieme dať objektom zmysel, náplň a nepresviedčame investorov. Keby sme boli povedali Írom z Ballymore, aby búrali, budú búrať. Však ani nie sú z Bratislavy, k pamiatke nemajú nijaký vzťah. Hľadáme však spolunažívanie starého a nového. Aj budovu ministerstva vnútra sme chceli dostať do Eurovey. Z jej portálu, zo vstupu do nej sála socialistický realizmus. Pre viacerých z nás je to možno depresívne, ale pre tých, čo prichádzajú z iného prostredia, je to niečo, čo inde nevideli. A preto je to zaujímavé.

Podiel na stave má však aj systém ochrany pamiatok. Je veľmi striktný, neraz sa s pamiatkarmi ťažko dohodneme na využití objektov. Najradšej by všetko zakonzervovali v stave, v akom to je. Potom však vzniká opačný efekt. Veľa investorov si pri tom, čo nie je chránené, povie, že bude menej problémov, ak to schátra. A ruinu zbúrajú. Aj nelegálne. Pamiatky i pamätihodnosti treba chrániť, sú súčasťou histórie a kultúry národa, ale extrém škodí. Nemecko, Poľsko, Rakúsko či Anglicko sú v ochrane pamiatok pružnejší, no ničiť nedovolia. Preto tam pamiatky žijú.

Prečo nežijú u nás?

Historický či pamiatkový objekt je neraz časťou väčšieho areálu a sotvaktorý investor ho kupuje na zakonzervovanie. Vie však, že s ním budú problémy. Zakážu mu kúrenie, výťahy, bez ktorých vyšší dom nefunguje. Zasahujú mu do dispozícií, do výberu podlahových materiálov, okien, hoci neraz niet alternatívy. Máte vytvoriť zo stredovekého domu hotel a pamiatkový úrad povie, že sa nesmie prestrešiť nádvorie, hoci investor tam rátal s hotelovou loby. Zle je, že dostane odpoveď, tak keď sa tam nedá urobiť hotel, nech skúsia niečo iné. Pamiatkarom by nezaškodilo trochu obchodného myslenia a väčšia koordinácia. Aby sa tridsať percent stavieb nemuselo búrať alebo stavať načierno a potom dodatočne legalizovať. A, žiaľ, u nás sa búra už dlhé desaťročia.

Čo sa ešte dá zachrániť?

V Poprade na galériu zrekonštruovali niekdajšiu parnú elektráreň. Niet však peňazí na dokončenie. Krásne sú na vidieku niektoré mlyny, poľnohospodárske stavby. V Bratislave sa vydarila Design Factory, vedľa je v malej fabričke Siemensu Tatra banka. Obďaleč majú vyhlásiť za pamiatkový objekt turbínovú halu teplárne, ktorú projektoval Dušan Jurkovič. Investor hľadá rozumné využitie. V dezolátnom stave je však napríklad takmer v centre mesta kedysi krásna budova tabakovej fabriky. Aj budova Siemensu pri železničnej stanici Filiálka na kraji mesta.

Prečo to niekde ide a inde nie?

Veľa negatív sa deje aj z márnomyseľnosti, z pocitu, že ja som ten, kto rozhodne. Na oboch stranách. Potom sa pobijeme, kto je väčší frajer. Musíme sa naučiť za jedným stolom pokojne pragmaticky hľadať rozumné riešenie. Na každej strane musí byť aj motivácia. U úradníkov i platová. Príde často arogantný investor s projektom za pätnásť miliárd a oproti sedí úradník s platom dvadsaťtisíc a má nezaujate rozhodnúť. Predišlo by sa aj korupcii. V zahraničí sú zvyčajne jasné pravidlá, úradník má autoritu i ohodnotenie, lebo zodpovedne podľa jasnej legislatívy zastupuje krajinu či mesto. Chrániť sa dá iba vtedy, keď sa budú vytvárať podmienky na záchranu, určovať jasné pravidlá a dodržiavať reálne časové horizonty. Lebo aj ochotný investor si rozmyslí, či mu ako architekt odovzdám projekt bez pamiatky o poldruha roka alebo s pamiatkou o päť rokov.

Kto by mal chrániť pamiatky?

Hlavný architekt, keď raz bude skutočnou funkciou, a pamiatkový ústav. V koordinácii s investorom. V Bratislave mi chýba aj odpoveď, čím by ako mesto mala byť. Londýn je európske biznis mesto, Paríž mesto kultúry, Berlín sa tiež snaží o biznis, Bratislava určite nebude ekonomickým či finančným centrom, na to je maličká. Zmysel má však voľný čas a kultúra. Veď sa vyvíjala aj ako satelit, kam sa chodili Viedenčania zabávať. Kultúra musí mať však určitú úroveň. A funkcie musia byť dobre vyvážené a schopné rýchlej zmeny. Auparku sa spočiatku veľmi nedarilo, ale keď postavili za budovou preliezačky pre deti, prepojili ich s Parkom Janka Kráľa, dostal veľkú pridanú hodnotu. Veľmi dôležité sú analýzy, ktoré architekti ani investori veľmi nerobia. Budúcnosť chce opačný prístup.

Nezažije Bratislava čoskoro aj búranie nových stavieb?

Na mieste viacerých bude niečo iné. Zvyčajne sú to ľahko prestaviteľné objekty, „škatule“, ktoré možno rýchle rozobrať. Je to architektúra na pár rokov, nie pre históriu. Chýba mi tu zeleň, parky, sociálny rozmer mesta. Ten nie je ani v územnom pláne. Ak chceme, aby ľudia mali deti, musia byť pre ne podmienky, aj miesta, kam s nimi chodiť. Sme však devätnásťročná krajina v štádiu puberty, za ten čas sa viac nestihlo. Za viacerými rozhodnutiami je nedostatok skúseností. Development sa robí vo väčšej miere iba sedem, osem rokov. Je to aj o odovzdávaní kultúrnej informácie, o cestovaní, zahraničných skúsenostiach, a azda aj o chybách, ktoré už nikdy neurobíme.

Autor je redaktor dvojtýždenníka Profit.

Foto – Vlado Benko

© 2008 TREND Holding, spol. s r.o.