Biznis

Stavebné konanie, konanie, konanie...

07.10.2004 / Zuzana Gáková, Martin Jesný

Vyše sedemdesiat. Taká bola odpoveď jednej z vedúcich stavebného úradu na otázku TRENDU, koľko inštitúcií má na Slovensku právo vyjadriť sa k zámeru podnikateľa postaviť fabriku alebo hoci aj bizniscentrum. Na požiadavku, či by ich vedela všetky vymenovať, zaznelo nielen z jej úst – nie.

V byrokratickom procese, ktorý vedie k získaniu povolenia začiatku stavby, sa ťažko orientuje jej investor, ale aj sám štát. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR sa preto rozhodlo iniciovať racionalizáciu stavebného konania. Do konca novembra majú všetky rezorty, ktorých úrady sú do povoľovania stavby nejako zainteresované, urobiť vlastný návrh na zjednodušenie postupov. Aký by teda mal byť výsledok „racionalizácie“, zatiaľ jednoznačne nevie ani samo ministerstvo výstavby.

Dôvodov na zjednodušenie je pritom viacero. Na Slovensko vo zvýšenom počte prichádzajú zahraniční investori, ožíva výstavba administratívnych, nákupných či zábavných centier aj bytov. Od začiatku tohto roka je okrem toho stavebné povolenie prílohou väčšiny projektových žiadostí o prostriedky zo štrukturálnych fondov EÚ.

Teória a prax

Teória pretavená do súčasných zákonov hovorí, že štát v snahe chrániť verejný záujem oprávnil plejádu inštitúcií právom preveriť vplyv budúcej stavby. Ich paleta je široká – od vodární, energetických firiem, telekomunikácií, cez úrady životného prostredia, odbory požiarnej ochrany, pamiatkarov až po Úrad jadrového dozoru. Nevyhnutnosť ich vyjadrenia závisí od druhu stavby. Aj pri bezproblémovom postupe potrebuje stavebník na povolenie minimálne pol roka. Ak nedokáže splniť požiadavky niektorého z úradov, celý proces sa predlžuje.

V slovenskej štátnej správe a samospráve nie je štandardom ani to, aby investor dostal aspoň základ – zoznam inštitúcií, od ktorých si musí vyžiadať vyjadrenia k plánovanej stavbe. Aj stavebný zákon obsahuje len odkaz na „dotknuté orgány štátnej správy podľa osobitných predpisov“. A ako príklad osobitného predpisu je uvedený zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

Lenže úrady životného prostredia skúmajú napríklad aj nakladanie s odpadmi počas stavby a po nej či umiestnenie kotolní. Pri vodohospodárskych stavbách potrebuje podnikateľ ďalšie špeciálne vyjadrenie. Len úrady životného prostredia sa pri posudzovaní vplyvu stavby riadia podľa piatich zákonov. Rezort dopravy vychádza dokonca zo siedmich zákonov.

V praxi, najmä v prípade menej skúseného stavebníka, to potom vyzerá ako na vysokoškolskej skúške. Prichádzajú opravné termíny. Navyše, stavebník nemá istotu, či si vybral správneho profesora. To, či predložil vyjadrenia všetkých potrebných orgánov, sa dozvie až počas konania – keď sa stavebný úrad oboznámi s projektovou dokumentáciou, priloženou ako súčasť žiadosti. Ak úrad zistí, že stavebník na niekoho zabudol, celé konanie sa preruší a žiadateľ dostáva mesiac na doplnenie chýbajúcich vyjadrení.

Isté to však nemá ani na druhý raz. V ďalšom kroku totiž oboznamuje stavebný úrad všetky dotknuté orgány a osoby, ktorých by sa mohla stavba týkať, o začatí stavebného konania. Tie majú týždeň na prevzatie oznámenia a ďalší týždeň na vyjadrenie. Samozrejme, môžu požiadať o predĺženie termínu.

Prevetrať postupy

Zákonov, ktoré ovplyvňujú získanie povolenia na stavbu, narátal rezort výstavby dokopy dvadsaťpäť. Spadajú do gescie deviatich ministerstiev. Stavebné úrady sú preto len špičkou ľadovca. „Zdĺhavosť procesu nespôsobujú lehoty na stavebných úradoch, ale úkony, pri ktorých žiada stavebník o vyjadrenie jednotlivé štátne orgány,“ zhŕňa doterajší rozbor ministerstva výstavby generálny riaditeľ sekcie územného plánovania a stavebného poriadku Peter Kovačik.

Podľa zámeru schváleného vládou by mal do konca novembra vzniknúť spoločný návrh ministerstiev na zjednodušenie administratívy. Finálnym výstupom má byť návrh novely stavebného zákona i súvisiacich právnych noriem. Ten chce rezort výstavby predložiť v druhej polovici januára budúceho roka. Preto podľa P. Kovačika vyzval zúčastnené rezorty a inštitúcie, aby „si skúsili prevetrať postupy“.

Prevetrať by potrebovalo aj ich praktické dodržiavanie. Ministerstvo výstavby chce preto zdiscipliniť aj správanie orgánov štátnej správy. „Ak sa už raz úrad vyjadroval k územnoplánovacej dokumentácii, nemal by meniť stanoviská,“ ilustruje P. Kovačik. Územnoplánovacia dokumentácia totiž rieši priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia. Je východiskom pri zvažovaní stavby stavebným úradom.

V praxi to vyzerá tak, že projektant alebo architekt stavby vypracúva projekt už so zohľadnením týchto reálií. Potrebné informácie získava väčšinou konzultáciami s dotknutými inštitúciami. „Spolupráca s takýmto architektom sa oplatí, najmä ak je súčasťou lokálneho prostredia,“ konštatuje konateľ realitno-developerskej spoločnosti Mexx Reality Michal Frídel.

Stanoviská a informácie, ktoré získa ako podklady, môže využiť aj v stavebnom konaní. Musí si však ustrážiť aj ich formálnu stránku. „Stáva sa, že si to odkonzultuje, použije informáciu, ktorú však nemá na papieri, a v povoľovacom konaní mu to poprú,“ opisuje M. Frídel praktickú skúsenosť.

Úrad – koordinátor

„Chceme orgány vtiahnuť do spoločného rozhodovania,“ načrtáva predstavu rezortu výstavby o racionalizácii P. Kovačik. Malo by to fungovať tak, že stavebné úrady by boli koordinátorom stanovísk ostatných účastníkov. Zákon o tom síce hovorí už teraz, v praxi sú však len zberňou žiadostí o povolenie. Ak sa napríklad hygienici rozhodnú stavbu nepovoliť, stavebník sa musí odvolávať proti rozhodnutiu u hygienikov. Keďže takto nemá kladné vyjadrenie od všetkých orgánov, nespĺňa náležitosti na podanie žiadosti o stavebné povolenie. Konanie na stavebnom úrade nie je možné začať.

Ak bude mať niekto k stavbe výhrady, rozpory s ním bude odstraňovať stavebný úrad počas stavebného konania, navrhuje P. Kovačik. „Teda nie stavebník,“ dodáva. To je podľa neho podmienené zmenou formy vyjadrení z rozhodnutí na stanoviská. „Stanoviská sa koordinujú ľahšie, proti rozhodnutiu je potrebné odvolanie. A potom sa celé konanie naťahuje,“ argumentuje.

Podľa riaditeľky odboru štátnej stavebnej správy Márie Zsászlósovej rizikom takejto zmeny je skomplikovanie možnosti investora reagovať na vyjadrenia jednotlivých úradov. „Sú aj informácie a stanoviská, ktoré projektant potrebuje poznať už na prípravu projektu,“ hovorí M. Zsászlósová.

Problémom je aj sama forma, akou by sa zmeny mali udiať. Nie je vôbec isté, že samostatné pokusy jednotlivých ministerstiev o racionalizáciu vlastných postupov pri povoľovaní stavby vyústia aj do zjednodušenia procesu ako celku. Alebo odstránia duplicity pri predkladaní potrebnej dokumentácie. Aj tá totiž spolu s pridlhým konaním spustenie výstavby predražuje. „Nechceme zasahovať do ich vecných kompetencií, ony si musia urobiť poriadok,“ zdôrazňuje P. Kovačik.

Ako utopická zostala otázka TRENDU, či pokus o zjednodušenie vyústi do vytvorenia takého procesu, ktorý by v budúcnosti dokázal fungovať aj prostredníctvom elektronickej komunikácie medzi stavebníkom a jedným styčným úradom. „Predstavujete si to príliš jednoducho,“ znela zasa odpoveď na to, či by vzhľadom na komplikovanosť stavebného konania nebolo jednoduchšie celý postup zadefinovať nanovo. A nie spoliehať sa na dobrovoľnú racionalizáciu cez novely dvadsiatich piatich zákonov.

Zvládnu to?

Ak by sa aj stavebné úrady stali koordinátorom povoľovania stavby pre celú štátnu správu, nie je isté, ako by to zvládli. Od apríla minulého roka je totiž stavebným úradom každá obec na Slovensku. „Vyvolalo to zvýšený chaos,“ komentuje prenos výkonu kompetencií vedúci závodu inžinierskych činností Vodohospodárskej výstavby, š.p., Ján Najšel.

Príkladom neodbornosti je podľa vlastných skúseností J. Najšela konanie pri výstavbe Vodného diela Žilina, kde sa úradníci nových stavebných úradov pri svojich požiadavkách odvolávali na neexistujúce predpisy. „Pri Vodnom diele Slatinka žiadajú poslanci mestského zastupiteľstva k svojmu stanovisku podklady, ktoré už skôr odobril zákonom stanovený orgán v štátnej expertíze, respektíve pri posudzovaní vplyvu na životné prostredie. A ešte chcú aj ekonomickú štúdiu, čím celé konanie ešte viac skomplikovali,“ pokračuje. Zo zákona im síce právo na doplnenie dokumentácie vyplýva, ten si však podľa J. Najšela vykladá každý „po svojom“. Podľa P. Kovačika by fungovanie zlepšilo rozmiestnenie úradov v miestach prirodzeného spádu. Tie určí municipalizácia, ktorú by mala priniesť v súčasnosti diskutovaná komunálna reforma. „Vysoko odborný, kvalifikovaný a primerane vybavený stavebný úrad,“ znie podľa P. Kovačika opis inštitúcie, ktorá by úlohu koordinátora zvládala. Ak by boli umiestnené v prirodzených spádových oblastiach, bolo by ich okolo 90, konštatuje. Podľa informačného materiálu, ktorý rezort výstavby poskytol Združeniu miest a obcí Slovenska, by ich mohlo byť aj 130 až 180. Reálne ich je v súčasnosti 2 780.

Nový vietor

Pripravovaná komunálna reforma by podľa poradcu splnomocnenca pre decentralizáciu verejnej správy Jaroslava Piláta z M.E.S.A. 10 mohla priniesť nový vietor. Jej podstata má spočívať práve vo vytváraní veľkých správnych jednotiek, čím bude Slovensko kopírovať vývoj v západnej Európe z druhej polovice minulého storočia.

„Cieľom nie je vygumovať obce, ale spojiť ich do väčších správnych jednotiek. Tie by okrem iného vykonávali aj úlohy stavebných úradov. Obce by potom fungovali len ako podateľne žiadostí o stavebné povolenie,“ hovorí J. Pilát. Vytváranie administratívnych jednotiek by sa dialo na základe kritérií odobrených parlamentom. „Tak ako v Dánsku, aj slovenské obce dostanú priestor, aby sa vopred dohodli o možnom spojení,“ dodáva J. Pilát.

Niektoré obce využili už aj terajšiu možnosť spojiť sa do spoločných stavebných úradov. Tie vo väčších mestách, v niektorých prípadoch aj vo významnejších obciach spravidla obhospodarujú okolité samosprávy. Obce im za to odvádzajú peniaze podľa výkonov spoločného úradu alebo počtu obyvateľov. Ich slabinou je podľa J. Piláta dobrovoľnosť. Príkladom sú Piešťany, ktoré odmietli spravovať agendu stavebného konania z okolitých obcí. „Hoci je kompetencia vydávať územné a stavebné rozhodnutia prenesená na samosprávu, za jej výkon stále zodpovedá štát,“ zdôrazňuje J. Pilát. Nechávať to na dobrovoľnosť je preto podľa neho zo strany štátu nezodpovedné.