Kanál okolo Petržalky: vzdialená budúcnosť

Benátky na Dunaji, rakúska štvrť Bratislavy, alebo technokraticky Štvrtý kvadrant. Grandiózny projekt sústavy protipovodňových dunajských kanálov, ktoré by mali obtekať Petržalku, vzrušuje urbanistov, vodohospodárov, ekológov i realitných odborníkov. A to napriek tomu, že jeho uskutočnenie je ďaleko, ak vôbec.

Dvadsať kilometrov od Pečnianskeho lesa pri moste Lafranconi po vyústenie do starého koryta Dunaja pod Hrušovskou zdržou by sa malo premeniť na miesto relaxu, športu, zábavy, ale aj biznisu a bývania. A územie okolo na juhozápadnú časť veľkej Bratislavy, ktorá bude rozlohou konkurovať zvyšku hlavného mesta. S tým rozdielom, že bude ležať zväčša v Rakúsku. Pre niekoho fikcia, pre niekoho podnikateľské príležitosti, pre iných postrach. Učebnicový príklad potenciálu cezhraničnej spolupráce nevzbudzuje jednoznačné nadšenie na oboch stranách.

Vízia štvrtého bratislavského kvadrantu je lákavá, no hrozí jej osud plánovania vlastných snov na cudzích pozemkoch a za cudzie peniaze.

Pozor, voda!

Na začiatku boli obavy. Dunaj je po Devín dynamická rieka, za ním spomaľuje a rozlieva sa do šírky. V minulosti podstatne väčšej. Ešte pred sto rokmi bola veľká časť dnešnej Petržalky ostrovom, a to nielen počas veľkej vody. Obmývali ju dunajské ramená, z ktorých po regulácii toku ostalo iba Chorvátske, pár malých ramienok a niekoľko jazierok. Lužné lesy sa vysušili, zmenili na polia s kukuricou, zo zelenej krajiny sa stala step. Veľká časť sa v 70. rokoch zastavala tretím najväčším osídlením Slovenska.

Dunaju nové hrádze zobrali možnosť rozlievať sa pri vysokej vode do meandrov, plniť prirodzené zásobníky. Namiesto toho sa rúti stanoveným korytom dolu na Budapešť a prudko reaguje na výkyvy počasia. A Podunajsko sa obáva tisícročnej vody. Aj veľká časť Bratislavy, napríklad Ružinov alebo Petržalka je pod úrovňou jej predpokladanej hladiny. Potvrdzuje to povodeň v roku 2002, keď k zatopeniu slovenského hlavného mesta chýbalo naozaj málo.

Bratislavské obavy zo záplav už pred desiatkami rokov viedli k myšlienke odviesť vodu skratkou od devínskeho oblúka mimo územia mesta a vrátiť ju do Dunaja až za jeho hranicami. Tieto predstavy sa naplno prebudili začiatkom tohto desaťročia. Tak dlho magistrát plánuje vybudovanie dvadsaťkilometrového protipovodňového kanála.

Architekt Vladimír Hrdý, ktorý je autorom štúdie využitia „dunajských ramien a priestoru IV. kvadrantu“ je presvedčený, že územie má obrovský potenciál. Od tohto roka je šéfom oddelenia územného plánovania a rozvoja Bratislavy. Z projektu sa stal hit, ktorý primátor Andrej Ďurkovský predstavil v marci ako jedno z ťažísk ďalšieho rozvoja metropoly na najbližšie roky na svetovom realitnom veľtrhu v Cannes. Mesto si od neho sľubuje výrazné rozšírenie možností rekreácie, športu, ale aj lukratívneho bývania pri vodných plochách. „Bratislava sa bude konečne rozvíjať aj do priestorov, kde to v minulosti z politických dôvodov nebolo možné,“ pochvaľuje si primátor.

Pohraničné mrakodrapy

Bratislava sa počas posledných takmer sto rokov intenzívne vyvíjala najmä smerom na sever a východ. Až v 70. a 80. rokoch masová výstavba prekročila Dunaj. Rozširovanie smerom k rakúskej hranici sa napriek rozstrihaniu ostnatého drôtu nekonalo. Hoci Wolfsthal je od centra Bratislavy rovnako ďaleko ako napríklad Karlova Ves alebo Krasňany, v mysliach ľudí je stále na druhej strane.

Zámerom Bratislavy je prerásť bývalú ostnatú hranicu. Pomôcť tomu má aj protipovodňový kanál. „Ide skôr o sústavu kanálov, ktorá by vlastne obnovila bývalú ramennú sieť Dunaja, v teréne ešte stále čiastočne zachovanú,“ vysvetľuje V. Hrdý. V prípade vysokej vody by sa kanál zaplnil a viedol viac vody, prípadne naplnil prirodzené zásobníky. V normálnych časoch by šlo o veľmi pomaly plynúcu vodu, vytvárajúcu zátoky, jazierka, typickú dunajskú zelenú krajinu ramien a lužných lesov.

Podľa šéfa rozvoja mesta sa predpokladá najmä urbanizácia hornej časti kanála od mosta Lafranconi zhruba po Kittsee. Hlavne jeho začiatok má viesť sčasti na rakúskom území. „Mohla by tam byť malopodlažná výstavba na slovenskej aj rakúskej strane,“ sníva. „Možno niečo ako DonauCity vo Viedni - reprezentačné objekty ako sídla svetových koncernov v príjemnom prostredí pri vode.“ Pozdĺž ramien by mali vyrásť promenády pre chodcov, korčuliarov a cyklistov, ktoré by v prípade vysokej hladiny voda zatopila. O niečo vyššie plochy pre reštaurácie, obchody, či námestia.

Na námietku, že viedenské DonauCity je štvrťou mrakodrapov, čo príliš nezodpovedá predstavám o zelenej vidieckej krajine pozdĺž pokojných tokov V. Hrdý vysvetľuje, že to nevylučuje „trs výškových budov“, pretože lokalita poskytuje krásne výhľady na Bratislavský hrad a Karpaty. „Obklopovala by ich však zeleň, nemôže to byť kompaktná mestská zástavba,“ vysvetľuje. No rozhodovanie o takýchto konkrétnostiach je ďaleko. V. Hrdý pripomína, že ide o dlhodobý mnohomiliardový projekt, ktorý musí druhá strana hranice podporiť nielen slovami, ale aj činmi. „Rokujeme s Rakúšanmi, ktorí sú projektu naklonení, chceme už pri novelizácii územného plánu Bratislavy zmieniť urbanizáciu tohto územia aspoň v textovej časti,“ naznačuje postup mesta.

Len opatrne

Zámer bratislavského vedenia pustiť rozvoj mesta týmto smerom je pochopiteľný. No na druhej strane sa okrem nadšenia vynárajú obavy. V rozhovoroch s rakúskymi regionálnymi politikmi cítiť nechuť miestnych obyvateľov stať sa štvrťou rušného veľkomesta, chcú si podržať vidiecky ráz. Starosta prvej rakúskej obce Wolfsthal Gerhard Schödinger pokladá protipovodňový kanál za dobrý nápad, veď by pomohol odstrániť časté zatopenie polí pri obci dunajskými vodami. „Otázkou však je, ako to využijeme. Slovenská strana má predstavu zastavať okolie kanála, z rakúskej sú proti tomu výhrady,“ upozorňuje. Rakúšania si to podľa neho predstavujú ako zelený pás, ktorým by sa veľkomesto oddelilo od vidieckych častí krajiny na rakúskej strane. Budú preto veľmi zvažovať, čo tam povoliť. „Určite sme proti akýmkoľvek výškovým budovám v tejto lokalite,“ dáva červenú plánom bratislavského magistrátu na akési miestne DonauCity.

Myšlienkou dunajského obchvatu Petržalky a prerastania Bratislavy do Rakúska sa vážne zaoberajú aj Rakúšania. V roku 2003 si dal práve Wolfsthal vypracovať štúdiu rozvoja územia medzi obcou a slovenskou metropolou. Viedenská konzultačná spoločnosť Hary&Heinze si v projekte BraWo (Bratislava-Wolfsthal) tiež stanovila za prvú prioritu protipovodňovú ochranu. No hneď ako druhý bod spomína os Bratislava-Wolfsthal a najmä Dunajský ekokoridor Bypass ako možnosť vzniku mestských priestorov blízkych prírode, ako aj „nových lokalít so skvelým potenciálom na ekonomické využitie“.

Rakúski urbanisti v analýze upozorňujú, že Wolfsthal je od centra Bratislavy rovnako ďaleko, ako druhý viedenský okres od prvého, čo znamená, že skôr či neskôr sa stane súčasťou veľkomesta. Načrtli víziu veľkej Bratislavy, zahŕňajúcej aj niekoľko prihraničných obvodov Burgenlandu a Dolného Rakúska od Pamy až po Marchegg. Spádová oblasť metropoly by sa tak zväčšila o 260 štvorcových kilometrov takmer na dvojnásobok, pritom by do nej pribudlo iba 16-tisíc obyvateľov.

Spolu s malým pohraničným územím okolo maďarskej Rajky by sa tak rozkladala na zhruba 706 štvorcových kilometroch, čo je dvakrát viac ako v súčasnosti. Na ochutnanie aký potenciál urbanizácie takéto územie skrýva poslúži príklad nemeckej metropoly. V Berlíne žije na 890 štvorcových kilometroch približne 3,4 milióna ľudí – takmer sedemkrát viac ako v bratislavskom priestore. Jeho východná časť má o niečo väčšiu rozlohu, ako súčasných päť bratislavských okresov, západná zasa ako spomínané rakúske obce za hranicou.

Neistý biznis

Ak by sa takýto gigant zmenil z papierových štúdií na realitu, nebolo by to len o vodohospodároch. Vladimír Hrdý hovorí o záujme developerov o pozemky pozdĺž budúceho kanála, spomína ich impulzy, aby sa výstavba čo najskôr rozbehla: „Radi vykonajú aj časť prác, pretože to zhodnocuje ich pozemky. Pri bývaní v budúcnosti bude vystupovať do popredia kvalita a ľudia budú hľadať bývanie na vode, bude sa to dobre predávať.“

Partner agentúry Bond Reality Peter Danihel slová o realitnom Klondiku okolo dunajských ramien nepotvrdzuje. Parcely pri moste Lafranconi na pravom brehu Dunaja napríklad patria zväčša zahraničným vlastníkom a reštituentom, rozbeh projektu bude preto priamo závislý od ich vôle zúčastniť sa ho. Investovať do nich kvôli budúcej výstavbe je neisté, pretože trasa nie je stanovená a môže sa stať, že po jej určení budú developersky nevyužiteľné.

„Projekt budovania obtokového kanála sa spomína už sedem rokov a je nadlho – možno dvadsať alebo tridsať rokov,“ myslí si. V každom prípade sa musí raz uskutočniť, pretože hrozí tisícročná voda. No rozdiely v postojoch medzi slovenskou a rakúskou stranou projekt brzdia. Podľa neho zatiaľ realitné žraloky projektu príliš neveria, pretože bude stáť a padať na politickej vôli.

Ďalšou nevyriešenou otázkou sú peniaze. Hoci európske fondy sú otvorené ekologickým a cezhraničným projektom, podmienkou ich uvoľnenia je vždy koordinácia a súlad medzi úmyslami oboch strán i ochota vložiť do projektu vlastné peniaze. „Finančný model sme zatiaľ nerobili,“ priznáva V. Hrdý. Protipovodňové opatrenia podľa neho treba merať tým, koľko ušetria. V Prahe napríklad škody pri nedávnych povodniach vystúpili nad dvanásť miliárd českých korún, pričom opatrenia by stáli osminu.

Foto - Maňo Štrauch, Bajoprojekt, Ľuboš Mistrík

© 2008 TREND Holding, spol. s r.o.