Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Brutalizmus – masívna povojnová architektúra

03.10.2012, 13:00 | Karol Klanic

Vyvoláva obdiv a silné emócie, mnohí ju považujú za agresívnu

  • Tlačiť
  • 10

Brutalizmus vznikol v pomeroch a spoločenskej atmosfére po druhej svetovej vojne, keď prevažovala potreba hľadať vážnejšiu, monumentálnejšiu a dôstojnejšiu alternatívu architektonického štýlu, akú poskytoval elegantný, mondénny modernizmus, v ktorom niektorí videli elitárstvo, iní až frivolnosť. Vtedajšie časy si zároveň vyžadovali štýl, ktorý by umožnil čo najmenej finančne náročnú obnovu stavieb zničených vojnou.

V kolíske brutalizmu, vo Veľkej Británii, bolo za druhej svetovej vojny zničených alebo poškodených viac ako 4 milióny domov. Sám inšpirátor prúdu Le Corbusier navrhoval v prvej a najznámejšej budove zo série Unité d'Habitation na juhu Marseille (1947 – 1952) oceľovú konštrukciu. Bola však priveľmi nákladná pre povojnové časy šetrenia. Použil teda svoj charakteristický béton brut (drsný), s ktorým pojem brutalizmus nepochybne súvisí.

Niektorí mu pripisujú švédske korene cez architekta Hansa Asplunda, ktorý v roku 1950 nazval vilu Goeth v Uppsale „nybrutalism“ a podnietil podobne zameraných britských architektov, aby sa na ňu šli pozrieť.

Stredná škola v Hunstantone

Väčšina zdrojov však pojem Nový brutalizmus, ako sa spočiatku nazýval, spája priamo s Petrom Denhamom Smithsonom, ktorý s manželkou Alison vytvoril nepopierateľne prvé brutalistické dielo, Smithdonskú strednú školu na okraji pobrežného mestečka Hunstanton vo východnom Anglicku (1954).

V brutalistickom diele nemusí prevažovať betón, používa sa aj pojem oceľový brutalizmus, napríklad práve na školu v anglickom prímorskom meste. Jej autori vychádzali skôr z Miesa van der Roheho, ako z Le Corbusiera. Nazývajú ich aj radikálnymi funkcionalistami. Nezakrývali inštalačné rozvody, vodná nádrž na školskom dvore sa stala optickým akcentom. Chceli sa priblížiť priemyselným stavbám.

Kráľovské národné divadlo v Londýne

Exponovaná nenatretá oceľová konštrukcia a neomietnuté tehlové múry sú však alternatívou „drsného“ betónu so zámernými stopami po procese výstavby, ktoré sa paradoxne stali až akýmsi ornamentom. Spoločným prvkom s druhým prúdom (ktorý nie je zjavný z bočného pohľadu na reprodukcii) je na tejto dvojpodlažnej budove, takzvanom Skleníku, niekoľko desiatok metrov dlhé priečelie s pravidelným rytmom okien.

brutalizmus3-Banco_de_Londres1

Londýnska a juhoamerická banka v Buenos Aires

Brutalistické stavby pôsobia hmotne, blokovo, dominujú v nich spravidla horizontálne línie. Denys Lasdun ich precízne vyvážil so zvislicami v Kráľovskom národnom divadle v Londýne na Južnom nábreží pri moste Waterloo, ktoré postavili v neskorom období štýlu (1976). Považujú ju za najvýznamnejšiu britskú brutalistickú budovu, jej štýl však označujú aj ako estetiku lomených tvarov.  

brutalizmus4-Hiroshima_eduolier

Hirošimský mierový pamätník

Jednou z výnimiek medzi hranatými budovami je budova bývalej Londýnskej a juhoamerickej banky v Buenos Aires (1966). Clorindo Testa modeluje betón ako výtvarník, ktorým aj je popri profesii architekta. Mäkkými tvarmi sa blíži k detailom Hirošimského mierového pamätníka (1955) Kenzó Tangeho.

Japonský architekt, ktorý silno ovplyvnil začiatky britského brutalizmu i napríklad neskoré austrálske stavby (Koncertná sieň v Perthe, 1973, Howlett and Bailey Architects), podoprel šesťmetrovými piliermi meňavkovitých tvarov extrémne dlhý blok, pravidelne členený v duchu Le Corbusierovej štandardizácie.

Koncertná sieň v Perthe

Argentínska banka v štvrti San Nicholás na rohu úzkych uličiek sa prikláňa k neskorým Le Corbusierovým dielam, ako je kostol Notre Dame du Haut v Ronchampe (1954). Jej fasáda – individuálna, dvojplášťová, každá s vlastným rytmom – a originálne riešenie idei zrušenia hranice medzi interiérom a exteriérom s bankovou halou v celej výške budovy sú veľmi aktuálne.

V jedinej Le Corbusierovej budove v severnej Amerike v Carpenter Center for the Visual Arts na Harvardovej univerzite (1963), ktorú dokončili krátko pred jeho smrťou, realizoval svoju ideu prieniku exteriéru a interiéru esovitou rampou, dvíhajúcou sa z jednej ulice na tretie podlažie do výstavnej siene, prebiehajúcou budovou a vychádzajúcou na druhú ulicu.

Carpenter Center v Cambridgei

Ani v tomto neveľkom objekte nemohol vynechať strešnú terasu, na ktorej v slávnej budove v Marseilles bola aj bežecká dráha. Strešná terasa nechýba na variante prvej Unité d´Habitation, 120 metrov dlhej telavivskej radnici (Menahem Cohen, 1966).

Telavivská radnica

Jeden z najoriginálnejších variantov Le Corbusierovej ikony, dvojveža Trellick, (1972) vytvoril v londýnskom North Kensingtone Ernő Goldfinger. Obytný 31-poschodový blok s nízkym krídlom a o niečo vyššia obslužná časť sú spojené krytými chodbami v intervale troch poschodí ako v Marseilles, len bytov je tu o tretinu menej. Medzi chodbami sú aj mezonety.

brutalizmus8-Trellick1

Trellick House v Londýne

Milánska 106-metrová Torre Velasca (BBPR, 1954) je dosiaľ jedinou multifunkčnou výškovou budovou v Taliansku. Na prvých 18 poschodiach sú obchody a úrady, na rozšírenom konci budovy byty. Tu začali v roku 1950 projektovať oceľovú konštrukciu, ale z úsporných dôvodov museli použiť betón.

brutalizmus9-Torre Velasca

Torre Velasca v Miláne

Je veľmi charakteristické, že Daily Telegraph nedávno zhodnotil Torre Velasca ako najškaredšiu budovu na svete. I keď väčšina stavieb, ktoré uvádzame, získala v deväťdesiatych rokoch status pamiatky, ich masívnosť sa však zväčša stretáva s kritikou ako sociálne a urbanisticky agresívna.

Často ju pociťujú ako neosobnú až klaustrofóbnu, spájajú s totalitnou atmosférou. Ako výstižne uviedol Architect časopis AIA, nešťastný je aj termín, ktorý akoby naznačoval, že budovy postavili so zlým úmyslom.

Na vzhľad betónových fasád nepriaznivo vplýva chladnejšia klíma, morský vzduch, najmä v severozápadnej Európe. Je zaujímavé, že vedenie Leicesterskej univerzity si práve z týchto dôvodov neželalo betónovú fasádu. James Stirling a James Gowan teda postavili Strojnícku fakultu (1963), ktorú mnohí považujú za brutalistickú (hoci Stirling sa od tohto štýlu dištancoval) a zároveň jednu z najinšpirujúcejších britských budov, s fasádou zo skla, neomietaných tehál a červených holandských dlaždíc.

Svetová architektúra prináša každý piatok architektonický skvost. Pozrite si všetky.

Foto 1 - Xavier de Jauréguiberry; Foto 2 - Paul Greenleaf; Foto 3 - Marcelo Donadussi; Foto 4 - Edu Olier; Foto 5 - Stephen Nicholls; Foto 6 - Scott Norsworthy; Foto 7 - Tel Aviv Yafo Municipality; Foto 8 - Jamie Barras; Foto 9 - Scott Budzynski

Autor je spolupracovník TRENDreality.sk.

  • Tlačiť
  • 10

Tagy svetová architektúra